Príbehy s duchmi

Hello people,
Keďže je obdobie Halloweenu, rozhodla som sa napísať špeciálny článok.

Predom chcem povedať, že všetky príbehy sa mi stali. Ak mi neveríte je to Vaša vec.

Prvý incident s niečim nadprirodzeným bol, keď som mala dvanásť. Bola som sama doma a na stene sa zjavila divná tvár. Prvo som si myslela, že to spôsobuje tieň (lebo som mala zapnutú malú lampičku). Všetky veci som ale odpratala a nemalo čo tieniť. A tá tvár tam stále bola. Nechápalo som prečo, ani ako, ale proste bola tam.

Ďalej to pokračovalo asi o tri mesiace, keď som bola v tábore. Do tábora som chodila na Zemplínsku Šíravu a tam sú pri jednom hotely, také chatky. No a bola som tam vlastne už tretí raz, ale tento krát nás dali do jednej chatky, do ktorej deti nikdy neubytovali, pretože v tej chatke bývala jedna rodinka s malým dievčatko, ktoré sa v tej Šírave utopilo, a hovorilo sa, že tam straší, preto tam nikto z detí nebýval. Neviem prečo, ale rozhodli sa tam ubytovať dievčatá stredného veku a medzi ne som patrila ja (aj keď ja som pôvodne mala bývať v inej chatke, ale kvôli kamarátkam som sa tam presťahovala). Najprv sme mysleli, že to nič nebude, ale neskoršie sa nám v strede noci pustila voda. To sme povedali, že to sa stáva, predsa sú tam staré kohútiky a tak. Neskoršie sa nám však samé od seba odomykali dvere, otváralo okno a premiestňovali veci. Vtedy sme pochopili, že už nikdy nechcem bývať v tej chatke.

So Zemplínskou Šíravou sa mi spája, že vždy keď som tam bola utopil sa tam človek. Človek sa tam utopí raz za pol roka, ale vždy keď som tam bola, tak sa niekto utopil. Nemyslím, že to je náhoda.

Všetky tieto veci som nebrala vážne, aj keď som sa vždy bála, keď niekto vyvolával duchov, a keď niekto povedal Krvavá Mary. Fakt som si z toho nič nerobila, až keď prišla jedna noc, ktorá (dá sa povedať) odštartovala veľa iných zaujímavých vecí.

Ja mám vo zvyku sa aspoň raz do noci zobudiť. Mám danú posteľ tak, že vidím presne na chodbu a raz keď som sa zobudila som videla stáť niekoho na chodbe. Doteraz neviem kto to bol, ale bol celý biely a stál tam. (Vtedy som sa dosť vystrašila, lebo ja fakt verím na takéto veci) Hneď som sa skryla pod perinu a trčalo mi iba kúsok hlavy. Hneď na to som pocítila, že mi niekto položil ruku na hlavu. Dobre, že som infarkt nedostala. To nebolo všetko. Asi po piatich minútach som pocítila, ako sa mi niekto hrá s vlasmi. To som už fakt mala dosť. Začala som sa strašne triasť a našťastie to potom prestalo. Do rána som už nezaspala. Na druhý deň som mala ísť domov až na deviatu, a tak som musela ísť k jednej známej, inak by som to sama doma asi neprežila. Asi o dva dni na to som zistili, že v tú istú noc sa môj brat (vtedy mal asi dva) zobudil, ukázal prstom a povedal: "Mami tu je ujo." Moja mamina ho vtedy videla tiež a bol to ten istý muž v bielom.

Ďalej sa mi stala dosť nepekná príhoda. Mala som sen, že som stála pri nejakej jame a strašne sme všetci plakali a boli tam kvety. Boli sme všetci v čiernom. Ráno som nechápala, čo to bol za sen, ale nejak som to neriešila. O dve hodiny po tom, čo som sa zobudila volala babka, že zomrela prababka. V tedy som pochopila, že som cez noc bola na jej pohrebe, na ktorom som potom naozaj nemohla ísť. Ako fakt? To som si už fakt nemyslela, že je to normálne.

Dosť dobrý zážitok som mala aj keď sme si adoptovali kocúrika. Mali sme ho už nejaký čas a ja som s ním niekedy chodila von. Raz som mala ísť čakať kamarátku pred školu, a tak som ho zobrala so sebou. Rozprávali sme sa po včerajšku o duchoch (dostanem sa k tomu prečo po včerajšku).
A ona povedala, že zvieratá to vycítia. Že psi začnú na to miesto brechať a mačky sa zhrbia a zasyčia. V tom momente sa nám ten kocúr zhrbil a zasyčal. Okolo nás nikto nebol a ani včela ani osa, proste nič. A on len tak zasyčal.

A teraz k tej príhode pred tým. Bola som vonku s tou kamarátkou a ešte kamarátom. Prechádzali sme sa nakoniec sme sa rozhodli, že si sadneme na lavičku. (Bola už tma.) Rozprávali sme sa o duchoch, čo sa nám stalo, a čo sa stalo našim kamarátom. Potom sme sa rozhodli, že ideme domov, a tak ma išli odprevadiť. Zastavili sme pred mojím vchodom a kamarát sa pozrel na mobil, že mu ešte rodičia nevolali, tak som mu na to povedala, že im asi nechýba. Tak sme a rozlúčili a išli sme domov. Asi o päť minút mi prišiel ten kamarát zazvoniť, či mu nejdem pomôcť hľadať telefón. Nechápavo som sa spýtala, že čo?. Vysvetli mi, že keď prišiel domov mobil už nemal. Tak som zišla dole a hneď mu vynadala, že to má päťdesiat metrov od môjho vchodu, tak ako sa mu podarilo stratiť mobil. Ani on nechápal. Tak sme prešli všetky miesta a mobil sme našli pod lavičkou. Keby tá lavička bola cestou k nemu domov nepoviem, ale tá lavička bola úplne bokom a on sa k nej už nevracal. Bol to pre nás veľký šok, pretože pred mojím vchodom ho mal a zrazu bol pri lavičke. Toto náhoda podľa mňa byť nemohla.

Potom sa mi diali už iba také menšie veci ako, že som videla vedľa mňa niekoho stáť, aj keď tam nikto nebol; keď som bola sama u babky, tak som pred dverami videla plakať ženu, ale keď som otvorila nikto tam nebol; v najväčšom teple som išla okolo nášho auta a ono bolo zarosené s tým, že vo vnútri bola psia labka, aj keď sme psa v živote nemali. To boli také menšie veci.

Posledná vec, ktorá sa mi stala bola, že zomrel môj dedko. On zomrel v istý deň a tak. No o rok na to, zomrel jeho brat. Zomrel so slovami: "Idem hrať za Jožom karty." (Môj dedko bol Jozef.) Zomrel v ten istý deň, v tú istú minútu. A toto už fakt nebola náhoda.

Toto sú už asi všetky moje príbehy. Či mi veríte alebo nie je vaša vec, ale oni sa fakt stali a ja na ne nemám vysvetlenie.
Tak Ahoj pri ďalšom článku.