Julia „Dračica“ Alvestonová žije s otcom, má štrnásť rokov a často sa túla v lesoch na severnom pobreží Kalifornie. Rada sa brodí potokmi, kúpe v prílivových jazierkach a lozí po skalných ostrovoch, kde má svoje skrýše. Je o nej známe, že bez problémov prejde desiatky kilometrov. Ale kým jej fyzický priestor je rozsiahly, jej osobný je malý a zradný. Od matkinej smrti Julia vyrastá izolovaná od sveta v područí svojho tyranského, zato charizmatického otca Martina. Jej spoločenská existencia sa obmedzuje na základnú školu, kde odráža záujem žiakov aj učiteľov, vlastne každého, kto by mohol preniknúť do jej ulity, a na život s otcom.
Jedného dňa sa náhodou spozná so stredoškolákom Jacobom, vtipným chalanom, ktorý býva vo veľkom čistom dome a Julia je preňho ako malý zázrak. Dievča si prvý raz uvedomuje, že existuje aj iný svet a jej život s otcom nie je bezpečný ani udržateľný. Je to jej prvá skúsenosť so skutočným priateľstvom aj s láskou a začína uvažovať o úteku. Cesta k vykúpeniu si však vyžiada nesmierne veľa fyzickej aj citovej odvahy.
Jej okamihy šťastia sa vyskytujú priamo na okraji neznesiteľného.Vie, že to nepotrvá dlho, a pomyslí si, nikdy nezabuneš, aké to tu bolo bez neho.
Môj názor: Knihy z vydavateľstva Odeon považujem za jedny z najlepších a keď vidím ich novú knihu, väčšinou po nej siahnem. Tento príbeh som však chcela mať rýchlo za sebou. Kniha ma síce zaujala svojou anotáciou, ale akonáhle som sa začítala, pochopila som, že to nie je práve to, čo som si predstavovala.
Hneď zo začiatku ma zaskočil autorov štýl písania. Niekedy vety nedávali význam, mali zlý slovosled alebo sa po pár vetách popierali (Príkladom je, že autor opisuje, ako hlavná postava nedávala pozor, ale o pár viet ju opísal, ako veľmi pozornú žiačku).
Napriek tomu som sa do knihy začítala veľmi rýchlo a až na niektoré pasáže, pri ktorých som sa musela pozastaviť, sa kniha čítala dobre. Príbeh bol zaujímavý, ale niekedy sa stávali veci bez vysvetlenia a vysvetlené boli až po niekoľkých kapitolách a vy vlastne dovtedy absolútne netušíte, čo sa stalo.
Stretla som sa s názormi, že kniha je autorovou prvotinou a aj práve preto je taká, aká je. Napriek tomu by ste toto od tejto knihy určite nečakali. Využil v podstate všetko strašné a zakomponoval do toho prírodu, život o samote a zbrane.
Ponaučenie pre mňa je, že už nikdy nesiahnem po knihe od Odeonu, ktorá opisuje život ľudí na opustenom mieste. Napriek tomu, že ma táto téma vždy zaujme, tak nájdem len sklamenie, ktoré ma následne mrzí. Ak nad touto knihou premýšľate, určite odporúčam zájsť do kníhkupectva a prečítať si aspoň pár strán. Možno sa práve vám táto kniha zapáči.
Hodnotenie:
Za knihu Ďakujem Panta Rhei
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára