O knihe: Kniha má tvrdú väzbu a 368 strán
Denníky Astrid Lindgrenovej vyšli po prvýkrát v roku 2015 vo Švédsku a okamžite sa stali senzáciou. Text prekypuje hlbokým smútkom i strachom, zároveň však slávnu spisovateľku kníh pre deti (Pippi Dlhá pančucha, Emil z Lönnebergy) predstavuje ako presvedčenú humanistku, ktorá si odvážne, s humorom a láskou stojí za svojimi názormi. Jej denník je tak komentárom k dobovým udalostiam aj osobným záznamom toho, ako dramatické svetové udalosti ovplyvňujú životy nás všetkých. Kniha je bohato ilustrovaná reprodukciami stránok z jej denníkov aj doposiaľ nepublikovanými fotografiami z rodinného života.
Môj názor: Astrid možno poznáte ako spisovateľku Pipi dlhej pančuchy. Aj ja som ju ako malá milovala. Možno aj preto som sa pustila do ďalšej knihy tejto spisovateľky. Tiež pre to, že je to kniha o vojne a bola som dosť zvedavá. Hneď na začiatku Vám ale poviem, že som čakala niečo viac.
Keď si prečítate anotáciu je tam napísané, že je to denník. Neviem ako vy, ale ja od denníku čakám niečo zo života. Niečo viac zo života. V tejto knihe to, ale moc nehľadajte. Nájdete síce pár okamžikov ako oslavovanie narodenín, Vianoce alebo sťažovanie sa, že netečie teplá voda alebo, že je jedlo len na prídel. Zvyšok knihy máte len opis ako prebieha vojna. Čo sa kedy a kde stalo. Nehovoriac o tom, že pol knihy je zaplnená fotkami denníku. Je to fajn pre niektoré výstrižky, ktoré sú ale v nemčine, takže ja som z toho vôbec nič nemala. Úprimne som knihu viacmenej len prelistovala a poprezerala si fotky.
Výhodou teda je, že knihu máte celkom rýchlo prečítanú, pretože text má len okolo 200 strán.
Moje pocity z tejto knihy? Mne to úprimne nedalo nič nové. Čítala som do polovice knihy s tým, že hádam tam bude niečo zaujímavé, možno príde niečo veľké, ale nič neprišlo. Informácie sú na Vás vypluté štýlom toto sa stalo a je to strašné, že sa to stalo. Samozrejme sú veci, ktoré sa mi páčili. Celkom zaujímavé mi prišlo ako celú vojnu brala s nadhľadom. Chápala celú situáciu a ako to je celkom ťažké pre iné štáty. ktoré sú vojnou postihnuté. Ale aj napriek tomu ma táto kniha moc neoslovila. Tešila som sa, že sa o vojne dozviem aj z inej strany, ale nakoniec som sa moc nedozvedela, čo ma celkom mrzí, ale táto autorka mala ostať len pri rozprávkach. Alebo lepšie povedané je denník mal ostať jej denníkom.
Knihu pravdupovediac moc neodporúčam. Keď už, tak ľuďom, ktorí moc o vojne nevedia.
Hodnotenie: Napriek tomu radím túto knihu do priemeru, a tak jej dávam:
Za knihu Ďakujem Panta Rhei
Ahoj pri ďalšom článku :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára