O knihe: Kniha je v tvrdej väzbe a má 360 strán
Kniha Vojna nemá ženskú tvár najčerstvejšej držiteľky Nobelovej ceny za literatúru Svetlany Alexijevič vychádza v slovenskom preklade už druhý raz. Oproti prvému vydaniu z roku 1990 však ide o rozšírenú verziu, objavujú sa v nej pasáže vyškrtnuté bdelým sovietskym cenzorom i celkom nové výpovede pamätníčok Veľkej vlasteneckej vojny.
Svetlana Alexijevič pátra po inej tvári vojny. Nezaujímajú ju medaily a rady a vyznamenania, v pamätiach stoviek žien, ktoré zažili vojnu ako jej priame účastníčky so zbraňou v ruke, loví to, čo je neprenosné, to najosobnejšie – zážitky, ktoré utkveli na kožiach vojačiek i zdravotníčok, zážitky, ktorých sa nemožno zbaviť, nemožno ich vytesniť z pamäti, ani zo snov.
Hrôza vojny sa v dokumentárnej koláži Svetlany Alexijevič strieda s prekvapujúcou ľudskosťou a odkrýva tak celkom inú tvár vojny, tvár, ktorú by sme v kusých kapitolách učebníc dejepisu hľadali len márne.
Svetlana Alexijevič pátra po inej tvári vojny. Nezaujímajú ju medaily a rady a vyznamenania, v pamätiach stoviek žien, ktoré zažili vojnu ako jej priame účastníčky so zbraňou v ruke, loví to, čo je neprenosné, to najosobnejšie – zážitky, ktoré utkveli na kožiach vojačiek i zdravotníčok, zážitky, ktorých sa nemožno zbaviť, nemožno ich vytesniť z pamäti, ani zo snov.
Hrôza vojny sa v dokumentárnej koláži Svetlany Alexijevič strieda s prekvapujúcou ľudskosťou a odkrýva tak celkom inú tvár vojny, tvár, ktorú by sme v kusých kapitolách učebníc dejepisu hľadali len márne.
"Ale vojnové filmy ani knihy nie sú pravdivé. Nie je to ono... Je to niečo iné."
Môj názor: Ďalšia kniha o vojne. Ďalšie skutočné príbehy. Jedny z mojich obľúbených témat. Aj keď sa nimi v poslednom čase roztrhlo vrece, ale táto kniha bola predsa len niečim iná. Niečim vynikala nad ostatnými.
Neviem povedať koľko takýchto kníh mi prešlo rukami, ale vo väčšine kníh rozprával jeden. Rozprávali o tom ako prežili koncentračné tábory, ako prebiehala vojna, ako sa im darilo prežiť počas vojny, ale ani jedna z kníh nebola o ženách. Ženách z Ruska. O ich pocitoch, túžbach a stratách. O tom ako bojovali ženy v nie malých zastúpeniach, na miestach hodných jedine pre chlapov.
Táto kniha sa mi zaryla v pamäti viac ako iné. Aj týždeň po prečítaní si pamätám hlášky niektorých žien. Pamätám si ako žena opustila svoje dieťa len aby išla pomstiť život svojho muža, ako sa jedna zo sestier vrhla na bojisko aj keď sa strieľalo a pred chvíľou tam zabili dvoch zdravotníkov, a to len kvôli tomu aby zachránila zranených. To ako mladé dievčatá išli na front pomstiť krajinu, pretože nikto iný z rodiny ísť nemohol. Najviac mi však utkvelo ako zdravotníčky zachraňovali Nemeckých vojakov aj napriek tomu, že Nemci zabíjali všetkých. Ja viem, že Rusi neboli neviniatka, ale toto si myslím, že je krásny ľudský čin. Nemec, Rus alebo hockto iný je to predsa len ľudský život.
Možno niektorý budete tieto ženy odcudzovať pretože nepovedali krivého slova na Rusov, ale je to ich príbeh. Ich pohľad na vojnu. Pohľad toho nežného pohlavia, ktoré si tiež vytrpelo dosť.
Tie ženy predsa držali v rukách zbrane a bránili svoju vlasť. Dlhé vlasy? Vrkoče? V žiadnom prípade. Jedna z viet, ktorá mi chodí po rozume bola od jedného vojaka, ktorý povedal, že "Kto by chcel ženu, ktorá bola na vojne?" Prišlo mi to prvo kruté, ale neskôr som pochopila, že mal pravdu. Ženy by predsa nemali bojovať. Nemali by dostávať medaile za istý počet zabitých. Chlap to "zahodí za hlavu". Zmieri sa s tým, ale pre ženu je to predsa len iné. Hlavne pre takú, ktorá má len sedemnásť rokov (ako často mávali, keď sa na front dostali).
Cením si autorku, ktorá prešla cez veľkú časť Ruska len aby pozbierala všetky tieto príbehy. Príbehy o strate, láske a nezabudnuteľných spomienok.
Táto kniha ma teda zaujala silnými príbehmi, ale hlavne tým, že konečne bola vypovedaná z pohľadu ženy. A nielen jednej, ale rovno niekoľkých desiatok.
Takže ak máte radi príbehy z vojny určite odporúčam si to "prežiť" aj z tohoto pohľadu.
Neviem povedať koľko takýchto kníh mi prešlo rukami, ale vo väčšine kníh rozprával jeden. Rozprávali o tom ako prežili koncentračné tábory, ako prebiehala vojna, ako sa im darilo prežiť počas vojny, ale ani jedna z kníh nebola o ženách. Ženách z Ruska. O ich pocitoch, túžbach a stratách. O tom ako bojovali ženy v nie malých zastúpeniach, na miestach hodných jedine pre chlapov.
Táto kniha sa mi zaryla v pamäti viac ako iné. Aj týždeň po prečítaní si pamätám hlášky niektorých žien. Pamätám si ako žena opustila svoje dieťa len aby išla pomstiť život svojho muža, ako sa jedna zo sestier vrhla na bojisko aj keď sa strieľalo a pred chvíľou tam zabili dvoch zdravotníkov, a to len kvôli tomu aby zachránila zranených. To ako mladé dievčatá išli na front pomstiť krajinu, pretože nikto iný z rodiny ísť nemohol. Najviac mi však utkvelo ako zdravotníčky zachraňovali Nemeckých vojakov aj napriek tomu, že Nemci zabíjali všetkých. Ja viem, že Rusi neboli neviniatka, ale toto si myslím, že je krásny ľudský čin. Nemec, Rus alebo hockto iný je to predsa len ľudský život.
Možno niektorý budete tieto ženy odcudzovať pretože nepovedali krivého slova na Rusov, ale je to ich príbeh. Ich pohľad na vojnu. Pohľad toho nežného pohlavia, ktoré si tiež vytrpelo dosť.
Tie ženy predsa držali v rukách zbrane a bránili svoju vlasť. Dlhé vlasy? Vrkoče? V žiadnom prípade. Jedna z viet, ktorá mi chodí po rozume bola od jedného vojaka, ktorý povedal, že "Kto by chcel ženu, ktorá bola na vojne?" Prišlo mi to prvo kruté, ale neskôr som pochopila, že mal pravdu. Ženy by predsa nemali bojovať. Nemali by dostávať medaile za istý počet zabitých. Chlap to "zahodí za hlavu". Zmieri sa s tým, ale pre ženu je to predsa len iné. Hlavne pre takú, ktorá má len sedemnásť rokov (ako často mávali, keď sa na front dostali).
Cením si autorku, ktorá prešla cez veľkú časť Ruska len aby pozbierala všetky tieto príbehy. Príbehy o strate, láske a nezabudnuteľných spomienok.
Táto kniha ma teda zaujala silnými príbehmi, ale hlavne tým, že konečne bola vypovedaná z pohľadu ženy. A nielen jednej, ale rovno niekoľkých desiatok.
Takže ak máte radi príbehy z vojny určite odporúčam si to "prežiť" aj z tohoto pohľadu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára